Po približne 4 rokoch Ústavný súd SR vyslovil nesúlad podstatnej časti zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (ďalej len „zákon“) s Ústavou SR. Dňa 11. februára 2019 bol v Zbierke zákonov vyhlásený nález Ústavného súdu SR č. 33/2019 Z. z., podľa ktorého ustanovenia čl. I § 4, § 5 a § 6 zákona nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov stratili § 4 až 6 zákona účinnosť a tým sa upustilo od výrazného obmedzovania dispozičného práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov.

V prvom rade považujeme za potrebné vymedziť, čo sa považuje v zmysle zákona za poľnohospodársky pozemok. Poľnohospodárskym pozemkom sa teda rozumie poľnohospodárska pôda alebo pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, pričom poľnohospodárskou pôdou je produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Zároveň však zákon v § 2 ods. 2 aj negatívne určuje, ktoré pozemky do vecného rozsahu jeho regulačnej matérie nespadajú. Ide o: a) záhradu, b) pozemok v zastavanom území obce, c) pozemok mimo zastavaného územia obce, ak 1. je určený na iné ako poľnohospodárske využitie podľa osobitných predpisov, 2. možnosť jeho poľnohospodárskeho využitia je obmedzená podľa osobitných predpisov, 3. je jeho výmera menšia ako 2 000 m2, 4. je priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok.

Podľa doterajšej právnej úpravy platilo, že bez akýchkoľvek obmedzení mohol vlastník poľnohospodárskeho pozemku previesť svoje vlastnícke právo iba a) osobe, ktorá vykonávala poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza, b) spoluvlastníkovi poľnohospodárskeho pozemku, ak ide o spoluvlastnícky podiel podľa osobitných predpisov, c) blízkej osobe podľa § 116 Občianskeho zákonníka a osobe príbuznej podľa § 117 Občianskeho zákonníka.

Na inú osobu však vlastník poľnohospodárskeho pozemku mohol svoje vlastnícke právo previesť len osobitným postupom upraveným v § 4 ods. 3 až § 8, v § 5 a § 6 zákona.

Prevádzajúci bol najprv povinný zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní v Registri zverejňovania ponúk prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (ďalej len „register“) na webovom sídle Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a zároveň musel túto ponuku zverejniť v rovnakom čase aj na úradnej tabuli v obci, kde sa poľnohospodársky pozemok nachádza. Zverejnenie ponuky sa v prvom štádiu uskutočňovalo len pre susedné obce. Prejaviť záujem o ponuku teda mohli len nadobúdatelia vykonávajúci poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci susediacej s obcou, v ktorej sa prevádzaný poľnohospodársky pozemok nachádza. Ak nadobúdateľ do piatich dní od uplynutia lehoty nezaslal písomnú informáciu prevádzajúcemu, platí, že o prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku neprejavil záujem. Po prejavení záujmu zo susednej obce nadobúdateľ pred uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku musel požiadať miestne príslušný okresný úrad o overenie podmienok na nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku. O splnení podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku vydával okresný úrad nadobúdateľovi osvedčenie, ktoré bolo povinnou prílohou k zmluve o prevode vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku predkladanej na účel vkladového konania. V prípade, že žiaden nadobúdateľ zo susednej obce neprejavil záujem o nadobudnutie vlastníctva k ponúkanému poľnohospodárskemu pozemku alebo nedošlo k dohode o prevode vlastníctva medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom, ktorý záujem prejavil, potom prevádzajúci mohol rozšíriť svoju ponuku (teda pri rovnakej požadovanej cene) na celé územie Slovenskej republiky, alebo opätovne zverejniť ponuku na prevod vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku len pre susedné obce s tým, že v takom prípade pôvodne požadovanú cenu mohol znížiť. V prípade, že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku neprejavil záujem žiaden z nadobúdateľov uvedených potom podľa § 4 ods. 7 zákona mohol prevádzajúci poľnohospodársky pozemok previesť za cenu uvedenú v registri na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov, najneskôr však šesť mesiacov od neúspešného ukončenia ponukového konania. U tejto osoby sa už nevyžadovalo, aby aby uskutočňovala poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku. Táto právna úprava sa vzťahovala nielen na odplatný prevod vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku, ale aj na jeho bezodplatný prevod darovaním.

Dňom vyhlásenia nálezu sa však skončila aktívna prevádzka registra, nakoľko ponúkanie poľnohospodárskeho pozemku prostredníctvom registra v súčasnosti už nie je podmienkou prevodu poľnohospodárskeho pozemku. Rovnako okresný úrad, katastrálny odbor nemá po 14.11.2019 skúmať, či je k návrhu na vklad na základe zmluvy o prevode vlastníctva pozemku, ktorý je v zmysle § 2 zákona poľnohospodárskym pozemkom, doložené osvedčenie o splnení podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenia zákona obmedzovali vlastnícke právo vlastníka poľnohospodárskeho pozemku, pretože podstatným spôsobom limitovali jeho slobodu pri výbere osoby, na ktorú svoje vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku prevedie. Tieto ustanovenia obmedzovali základné právo vlastníka poľnohospodárskej pôdy garantované čl. 20 ods. 1 ústavy v jeho dispozičnom komponente a tak isto znevýhodňovali vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v porovnaní s vlastníkmi iných nehnuteľností.

Cieľom tejto právnej úpravy bola postupná vlastnícka koncentrácia pozemkov s poľnohospodárskou pôdou do rúk subjektov, ktorých podnikateľská činnosť a rezidencia na slovenskom území má poskytovať garancie neznižovania výmery poľnohospodárskych pozemkov a ich riadneho obhospodarovania, a tým mal prispieť k zabezpečeniu ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy, teda k ochrane individualizovaného verejného záujmu. Ústavný súd dospel k záveru, že obmedzenie dispozičného práva ako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedené posudzovanou právnou úpravou nie je spôsobilé garantovať ochranu poľnohospodárskej pôdy pred znižovaním jej výmery a pred obhospodarovaním nerešpektujúcim požiadavky správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.

Je potrebné však poznamenať, že niektoré ustanovenia zákona zostali naďalej účinné a teda nadobúdať poľnohospodársky pozemok do vlastníctva naďalej nemôže štát, občan štátu, fyzická osoba s pobytom alebo právnická osoba so sídlom v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje občanom Slovenskej republiky, fyzickým osobám s pobytom v Slovenskej republike ani právnickým osobám so sídlom v Slovenskej republike nadobúdať vlastníctvo k poľnohospodárskemu pozemku, pričom uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na štáty Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru, Švajčiarsko ani štáty, pre ktoré to vyplýva z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; ustanovenie sa nevzťahuje ani na ich štátnych občanov, ani na fyzické osoby s pobytom alebo právnické osoby so sídlom v týchto štátoch.